2. decembra 2022

Rozhovor s riaditeľkou v NBS ale tiež koučkou, etikoterapeutkou a mamou Zorou Vypušťákovou o tom, ako nám etikoterapia môže pomôcť v práci aj v osobnom živote.

ETIKOTERAPIA. Z počutia to znie ako kombinácia etiky a terapie. Zorka, vysvetlíš nám, čo je to etikoterapia?

Etikoterapia je autognostická, teda sebapoznávacia metóda prostredníctvom emócií a pocitov, ktoré prežívame. Jej zakladateľom bol český lekár Ctibor Bezděk.  Ako rodinný lekár si všimol, že kto má dobré, srdečné vzťahy k iným, ale hlavne k sebe samému, žije dlhšie a zdravoV súčasnosti ju používajú mnohí lekári s holistickým prístupom k človeku a čo ma veľmi teší, začína sa prednášať ako súčasť psychosomatiky na lekárskych fakultách v Českej republike.

Zorka, ako si sa dostala k Etikoterapii? 

Dlho som vnímala niečo, čo ma presahuje. Nie je to len o fyzickom tele, ale ako nám ukazuje psychosomatika, je to aj záležitosť ducha, čo je v dnešnej dobe už nepopierateľný fakt. Pre moju spokojnosť a pocit harmónie a šťastia mi nestačí len slušné číslo na výplatnej páske, dom, či dovolenka pri mori. Vnímam, že pre nasýtenie životnej spokojnosti potrebujeme niečo viac: radosť, lásku, dôveru, pokoj, pocit naplnenia. To je to, čo stále hľadáme, nenachádzame a snažíme sa dopĺňať si to zvonku. Všetci však vieme, aké podstatné sú pre náš život dobré vzťahy nielen k iným ľuďom, ale hlavne k sebe samému, pretože na seba zabúdame najčastejšie. Cieľom je nájsť šťastie, sebadôveru, sebahodnotu a sebaúctu v sebe bez toho, aby sme boli závislí na pomocných „barličkách“ zvonku. Ak totiž nespracúvame vonkajšie podnety, na základe ktorých cítime negatívne emócie, keď sa nemáme dosť radi a neprijímame sa takí, akí sme a máme voči sebe výhrady, začneme vnútorne upadať a skôr či neskôr sa dostaví nejaké upozornenie v podobe úrazu, choroby či inej nemilej udalosti. Od istého obdobia sledujem symboliku života a vnímam moje životné cykly. Pred pár rokmi som prežívala zložité obdobie a raz už bola situácia taká viditeľná, že som ju konečne rozpoznala.

Všimla som si, že sa cyklím, pretože v každej práci, v každej významnej životnej etape mi prichádzal do cesty človek, ktorý spôsoboval komplikácie podobného druhu. Pochopenie, že to nie je o týchto ľuďoch, ale o mne, bolo bolestivé. Ale odkedy som to rozpoznala, porozumela tomu, pomenovala to a začala s tým, čo ma stavia do týchto situácií pracovať, veci sa mi začali zlepšovať. Možno to vyzerá záhadne, ale každý z nás si nesie svoje vzorce a u každého prevláda niečo iné.

Niekto je napríklad až chorobne dôsledný a perfekcionistický. Za tým je strach zo zlyhania. U iného je snaha o dokonalosť  vedená strachom z odmietnutia inými. Ďalší je citlivý na spätnú väzbu a všetko vníma ako tvrdú kritiku. Iný nevie delegovať a je za tým nedôvera v iných, ale tiež v seba, lebo keby veril sebe, veril by aj v svoje schopnosti vybrať si do tímu ľudí, ktorým môže dôverovať.  Aj o tomto je etikoterapia ako sebapoznávacia schopnosť cez rozpoznávanie vlastných emócii. Etikoterapia sa dá teda nazvať aj liečba mravnosťou. Etikoterapiu som študovala najprv v štvorsemestrálnom kurze, ktorý bol fyzicky v Bratislave jedenkrát do týždňa a neskôr intenzívne v škole etikoterapie štyri roky počas víkendových stretnutí.

Pre koho je etikoterapia určená?

Prakticky pre kohokoľvek, kto je ochotný zmeniť seba. Nie je vhodný pre tých, ktorí vidia príčinu v niekom inom ako v sebe.

 

V práci sa často (nielen ženy) stretávame s rôznymi konfliktami, zákernosťami, ohováraním. Poradíš nám ako riešiť tieto situácie?

Ako som už naznačila, etikoterapia pracuje s tézou, že príčinu máme hľadať v sebe. Treba pochopiť, že zmeniť môžeme jedine seba, nie druhých. Toto býva v prvom momente ťažko uchopiteľné a väčšina ľudí vidí príčinu svojho nešťastia v druhých ľuďoch, prípadne vo vonkajších udalostiach, ktoré sa im v živote dejú a zdanlivo na ne nemajú vplyv. Tieto situácie vnímajú ako krivdu osudu, akúsi nespravodlivosť a zotrvávajú v tomto nastavení celé roky. Pochopenie, že nech sa nám deje čokoľvek – aj konflikty, zákernosti a ohovárania – to všetko sa nám deje z nejakého dôvodu a nie je to náhoda, je kľúčové.  Ak prichádza spolu s tým vnútorné rozhodnutie mať niečo vo svojom živote inak, je to prvý krok vedúci k zmene. Najprv je potrebné prijať situáciu, aj seba také, aké sú a vyjadriť ochotu neobviňovať iných, ale prijať za ne zodpovednosť. Pri každej situácii, ktorú takto prežívame si vieme rozkľúčovať, aká je kauzalita, teda príčinno – následné vzťahy svojho života. Ak by som to zostručnila, kauzalita spočíva v tom, že ako myslíme, cítime a konáme, tak sa potom máme a to sa nám potom v živote deje.

Si riaditeľkou v NBS. Prezradíš nám o sebe, aká si ako riaditeľka odboru?

 Tak na to by bolo dobré opýtať sa druhých. Dnes už viem, že nikdy nemôžeme ulahodiť každému. Viem byť aj prísna, v potrebných okamihoch som rozhodná a som si vedomá zodpovednosti za celý tím. A keďže milujem ľudí, mám v sebe láskavosť, empatiu a spravodlivosť. Každý človek má ku mne dvere otvorené a keďže viem, že si svoje problémy nosíme z domu do práce a opačne, umožňujem ľuďom aj rozhovory o emóciách, ktoré môžu byť veľmi transformačné. Kto má záujem a dôveru, rada im venujem svoj čas v rozhovore, kde používam prvky koučingu a etikoterapie.

Si riaditeľka, líderka, matka. V poslednej dobe nielen ženy hľadajú určitý balans medzi pracovným a osobným životom. Ako ju ale nájsť? Máš pre nás nejaké riešenie?

Rovnováha je dôležitá pre pocit životnej spokojnosti. Tá prichádza ruka v ruke so zmysluplnosťou, takže v každom momente si uvedomujem, prečo robím to, čo práve robím. Kladiem si otázku, či činnosť, ktorú vykonávam, prináša pre mňa pocit uspokojenia a naplnenosti a či to dáva aj vyšší zmysel, ako je to na prospech celku. Tým myslím nielen moju rodinu ale aj všetkých, koho svojou prácou ovplyvňujem na rôznych úrovniach.

Spôsob, ako nájsť balans je individuálny. Určujú ho naše preferencie a vnútorné nastavenia. Každý človek má iné nastavenie vnútornej spokojnosti. Niekto potrebuje aj v práci pozornosť, iný verbálnu pochvalu, ďalší vyššie číslo na výplatnej páske. A ak to aj ľudia majú, mnohí cítia nespokojnosť a nevedia, v čom to tkvie.

Jednostranná preťaženosť v práci, prípadne kolotoč práca – rodina – práca nám neumožňuje robiť veci, ktoré nás bavia. Ja som takto začala pred niekoľkými rokmi písať a potom aj hovoriť o tom, čo vnímam, čo vidím a cítim. Pri týchto činnostiach som úplne som vo svojom flow a cítim pokoj, radosť a naplnenie, keď sa týmto momentom môžem odovzdať v plnej prítomnosti. Vtedy nepozerám na hodinky a keď si to dovoľujem, cítil obrovský príval energie. Neprichádza zvonka, táto energia prichádza z môjho vnútorného zdroja.

Každý človek by si mal nájsť niečo, čo robí rád. Niekto rád športuje, iný číta alebo robí niečo tvorivé v dielni. Nedávno mi jeden človek povedal, že okrem práce a nevyhnutných činností na záhrade a dome nemá nič také, čom by sa mohol odovzdať. Vtedy sa ľudí pýtam, čo chceli v dospelosti robiť, keď boli deťmi. Toto je častý dôvod životnej nespokojnosti a toho, že nevieme nájsť rovnováhu medzi pracovným a osobným životom. Ide o to, dovoliť si robiť veci, pri ktorých sa cítime dobre. To som sa pýtala aj uchádzačov o zamestnanie na Profesia days 2020, kde som koučovala ľudí hľadajúcich zmenu v práci. Po tejto otázke sa mnohým tlačili do očí slzy a prišli k uvedomeniu, ako sa odchýlili od svojho detského sna. Ale maľovať obrazy, piecť torty alebo niečo tvoriť môžeme aj popri našej práci a práve toto nám môže pomôcť dosiahnuť balans a radosť zo života. Moja rada je, pustiť to, čo nám energiu berie, v čom sa necítime dobre a čo nám neprospieva a začať postupne, aj keď i len v malom rozsahu začať robiť veci, pri ktorých sa cítime dobre.

Je osobný rozvoj v našom živote dôležitý? Mnohí z nás venujú čas, peniaze a energiu rôznym kurzom a knihám. Čo by si nám poradila ty? Aké máš skúsenosti?

Tu je opäť potrebné položiť si otázku, prečo konkrétny kurz potrebujem, čo tým sledujem. Tých, čo kurzy navštevujú, často inšpiruje získanie nejakej zručnosti, poznania alebo kvalifikácie, o čom svedčí aj vydané potvrdenie, licencia alebo certifikát. Často je za tým potreba získať „to alebo ono“, inak sa necítia dostatočne kvalifikovaní. Niekedy sa z toho stáva priam závislosť, skáču z kurzu do kurzu, resp. robia viac kurzov naraz. Majú dojem, že len kurzy, ak ich absolvujú, im pomôžu rozšíriť poznanie alebo ich akoby splnomocnia konečne začať robiť niečo nové. V týchto prípadoch však ľudia nevidia svoju závislosť na kurzoch a certifikátoch, ktoré im majú potvrdiť ich seba hodnotu. Pretože čím viac kurzov a certifikátov, tým viac stúpa hodnota osobnosti zo spoločenského pohľadu. Keď si však položíme otázku, čo je za touto činnosťou: hľadanie a potvrdzovanie si vlastnej seba hodnoty alebo to robíme pre radosť zo samotnej činnosti, pochopíme, že certifikáty sú len potvrdením autorít a je len na nás, či im uveríme. Či budeme tú ilúziu v sebe podporovať alebo sa dokážeme prijať aj bez absolvovaného kurzu osobnostného rozvoja a bez výsledného certifikátu. Takže odporúčam sa vcítiť do možnosti, že „kurz nerobím a certifikát nemám“ a rozpoznať, či niečo vo mne proti takejto skutočnosti nenamieta, prípadne prečo. Naše ego veľmi rado používa rôzne rafinované metódy, aby sme sami seba presvedčili, že opak je pravdou. Nemôžeme predsa vyzerať zle sami pred sebou, však ?

Nech robíme čokoľvek, robme to vedome a pre radosť z tej činnosti, nie z dôvodu, že niečo nám chýba a až po absolvovaní kurzu budeme „komplexní“. A ak nám už niekde na kurze ten certifikát dajú, prijmime ho, ale nelipnime na ňom. Našim skutočným „certifikátom“ sú naše životné skúsenosti, to čo sme prežili na vlastnej koži a čo si nenecháme pre seba, ale čo môžeme a čo chceme odovzdávať druhým a radi sa o svoje poznanie podelíme.

Aj ja som prešla touto cestou a cez kurzy, ktoré som absolvovala z priestoru, že by ich bolo dobré mať absolvované, inak mi niečo chýba, som prišla k uvedomeniam, ktoré teraz s ľuďmi zdieľam.

Dnes už sama robím príležitostné kurzy, besedy a prednášky v oblasti osobnostného rozvoja. Vnímam to tak, že ideálne  by bolo dosiahnuť, aby ľudia neboli na lektoroch, koučoch a terapeutoch závislí a dokázali sa naučiť pracovať sami so sebou. To však závisí aj od osobnosti lektora, ktorý nemá vidieť v prichádzajúcom klientovi nekonečný zdroj príjmu.  To je však už o etike poskytovanej služby.  Najlepšou spätnou väzbou aj referenciu je pre mňa to, keď klient už po našom stretnutí cíti, že v podstate už nepotrebuje prísť. S manželom sme vytvorili platformu Priestor pre zmenu. Pôvodne to malo byť miesto pre môj blog, dnes je to miesto, kde hovoríme o možnostiach zmeny v našich životoch prostredníctvom koučingu, mentoringu, etikoterapie alebo len transformačného rozhovoru. Alebo duševného liftingu, ktorý vznikol ako osobitná metóda z môjho autentického zážitku s vážnou chorobou. Keď som sa po operácii vrátila po dvoch mesiacoch do práce, kolegovia neverili, že som mala zdravotný problém a pýtali sa, či som bola na liftingu. Táto zjavná zmena nastala tým, že po zmene na vnútornej úrovni človek opeknie aj navonok. Je to však už vedľajší efekt tejto „práce“ na sebe a so sebou.

Máš nejaké výzvy do budúcna? 

Posledných pätnásť rokov vo mne dozrievala myšlienka skĺbiť moje skúsenosti z advokácie, keď som zastupovala ľudí v súdnych sporoch, znalosti z koučingu a schopnosť práce s emóciami a umožniť ľuďom riešenie konfliktov rýchlejším a lacnejším spôsobom, ktorý má najväčší prínos v tom, že zlepšuje medziľudské vzťahy, aj vzťahy k sebe samému. V novembri 2021 som si urobila skúšky mediátora a od februára tohto roku som oficiálne zapísaná  do zoznamu mediátorov na Ministerstve spravodlivosti SR. V tomto smere som otvorená a nechávam to plynúť. Súčasne sa mi otvárajú lektorské príležitosti na tému vzťahov a práce s emóciami. Na tento rok ma opäť požiadali o spoluprácu v časopis ZISK Manažment, kde píšem už viac rokov do rubriky Emócie na pracovisku. So spoločnosťou Advaita, ktorej konateľom je zakladateľ etikoterapie na Slovensku Mgr. Vladimírom Červenákom spolupracujem pri natáčaní videí v rámci cyklu K prameňom etikoterapie, s podtextom Prirodzené vodcovstvo – leadership, kde debatujeme o emóciách na pracovisku. Spolu s ďalšími kolegami som v tzv. Advaita tíme, kde každý v rámci svojich možností prezentuje princípy etikoterapie vlastným, originálnym spôsobom. Koncom minulého roka sa mi dostalo aj tej pocty, byť v tíme EDUvolúcie, ktorá má ambíciu vytvoriť paralelný systém vzdelávania v priateľskom prostredí, kde bude rešpektovaná jedinečnosť každého človeka a kde môže každý s radosťou a nadšením rozvíjať svoj potenciál.  Nadácia EDUvolúcia vytvára priestor, urobiť niečo pre budúce generácie, či už ako právnik, kouč, etikoterapeut či mediátor.

Máš čas aj na koníčky? Čomu sa venuješ vo svojom voľnom čase?

Veľmi rada čítam, mám rada výlety do prírody. A ako som už spomínala, venujem sa písaniu, publikovaniu, stretnutiam s ľuďmi formou individuálnou alebo vo formátoch besedy, prednášky či semináru. Tu práve vidíme s manželom ako efektívnejší spôsob práve vzdelávanie a odovzdávanie informácií takýmto hromadným spôsobom. V rámci domácich prác rada varím a pečiem, kde vytváram niečo nové hlavne intuitívnym spôsobom. Aj vtedy si plne užívam prítomnosť a keď do toho dám svoju radosť a lásku, to sú tie najchutnejšie pridané ingrediencie.

 

Kto, alebo čo ťa inšpiruje?

Zoznam inšpiratívnych ľudí, ktorí mali na mňa vplyv, najmä pozitívne, ale aj negatívne, pretože aj takáto skúsenosť spôsobuje životnú zmenu, by bol dlhý. Začínal by rodičmi, ktorým som vďačná za život a odovzdané pohľady na svet, pokračoval by starými rodičmi, priateľmi, učiteľmi, trénermi, motivátormi, historickými osobnosťami, spisovateľmi aj literárnymi postavami, manželom, aj našimi deťmi, ktorí nás – rodičov formujú rovnako ako my ich. U každého ma oslovilo niečo : myšlienka, odkaz, postoj k životu. A súčasne som prišla na to, že sú to ich hodnoty, správanie, úspech, ale často ich myšlienkové konštrukcie, s ktorými rezonuje moja osobnosť a jediné, čím sa mám nechať viesť, je počúvať samu seba. Čím som staršia, prichádzam na to, že najdôležitejšie je byť v integrite, teda v súlade s tým, ako myslím, cítim a konám. A tým, že si dovoľujem byť autentická, žiť vo vlastnej pravde a môžem svojou odvahou a odhodlaním vlastne inšpirovať nielen iných, ale v prvom rade samu seba.

 Ďakujeme za rozhovor a prajeme veľa úspechov a spokojnosti.

Kontakt: Zora Vypušťáková – právnička, koučka, etikoterapeutka, mediátorka, Priestor pre zmenu