Ne. sep 20th, 2020

Život naruby

Pred dvoma mesiacmi nás tvrdo zasiahli okolnosti. Nikto z nás to nečakal, nikto z nás na to nebol pripravený. Zo dňa na deň sa nám zmenil život. Nie iba niektorým, nie tým, ktorí chceli. Všetkým. To, čo nás zrejme najviac zasiahlo, bolo, že o nás začal rozhodovať niekto iný. Zatvorené školy, zatvorené firmy, zatvorené hranice, zrušené zákazky, pozastavené projekty, žiadni klienti. Častokrát žiadny príjem. Niekoľkokrát denne správy o celosvetovo sa šíriacej pandémii vysielané vo všetkých médiách.

 

 

Ako ste vnímali prvé dni a týždne opatrení? Aké emócie ste prežívali? Mali ste strach? Aspoň chvíľami? Kto tvrdí že nie, vedome klame. Nemožno neprecítiť obavy, keď je zrazu život iný. Človek je tvor emocionálny, máme širokú škálu emócií, ktoré prežívame, od pocitu zúfalstva až po pocit šťastia. Staré známe delenie na optimistov a pesimistov sa ukázalo aj v tejto situácii. Jedni verili, že dva tri týždne izolácie a žijeme tak, ako pred vypuknutím pandémie. Tí druhí verili aj tým najpesimistickejším scenárom o státisícoch infikovaných a tisícoch mŕtvych.

Je prirodzené mať strach. Strach je skvelá emócia, bez neho by ľudstvo neprežilo. No záleží na tom, ako s ním vieme pracovať. Sú naše obavy iracionálne? Reálne? Je dobré uvedomiť si, že za každou emóciou sa skrýva potreba. Čo sa skrýva za našim strachom v tomto období? Čo sa ukrýva za Vašim strachom?

Pravdepodobne poviete, že je to potreba mať znova svoj život pod kontrolou, zložiť rúško, odviezť deti do školy, ísť do práce a sadnúť si za svoj pracovný stôl, navštíviť rodinu a priateľov v zahraničí, ísť na výlet, chystať sa na dovolenku k moru, kúpiť si letenku a len tak sa ísť prejsť pod Eifelovkou alebo kdekoľvek inde.

Možno je to potreba stáleho príjmu, z ktorého bez rozmýšľania platíte všetky poplatky a žijete dôstojným  životom. Čo je tou Vašou potrebou? Môžete ju sýtiť aj napriek terajšej situácii? Skúste nad tým premýšľať.

 Nekŕm to, čo nechceš aby rástlo. Kam smeruje pozornosť, tam tečie energia. Na čo myslím, to prežívam. Tri vety, ktoré hovoria o tom istom. Je to o Mne, o Mojom nastavení, o Mojom postoji.

Sociálne siete a konšpiračné médiá publikujú hoaxy, ktoré môžu riadne vystrašiť. Akoby sme stratili analytické myslenie, sme viac náchylní veriť správam o vymyslenej pandémii, unášaných deťoch, 5G sieti, vakcinácii s nanočipmi. Čím fantastickejší obsah, tým viac uveriteľné? Zrejme áno. Aj moji priatelia, vzdelaní ľudia, ktorých si vážim, uverili. Uverili viac pseudolekárovi, ktorý zarobil 20 miliónov dolárov za týždeň predajom svojich konšpiračných videí. Uverili bez toho, aby si pár klikmi na internete overili iné zdroje. Takéto články a videá vyvolávajú nenávisť, strach a paniku. Dostala som sa do polemiky so známou, ktorá zdieľa takéto príspevky. Na moje argumenty som dostala odpoveď: budem veriť tomu, čomu chcem. Rešpektujem každého, jeho právo na názor, jeho prezentáciu. Nepresviedčam. Iba sa čudujem. A dodám, že napriek okolnostiam, máme žiť normálne, s radosťou a láskou.

Som koučka, terapeutka a lektorka. Chýbajú mi osobné stretnutia, no máme možnosti, ako byť v spojení s klientmi vďaka sociálnym sieťam. V období izolácie potrebujú riešiť v zásade tri oblasti: svoj strach – z toho, čo je a z toho, čo bude; stratu istôt – nevedia prijať zmeny a cítia neschopnosť vrátiť sa do reálneho života. Tá tretia téma je partnerská a rodičovská. Partnerské vzťahy v izolácii zažívajú skúšky. Z drobných konfliktov sa stávajú krízy, ktoré môžu vyústiť do rozvodu.

Ženy môžu nadobúdať pocit, že nie sú dobrými matkami. Nie je hanbou priznať si, že otrávené pubertálne deti s názorom na všetko a rebéliou voči čomukoľvek unavia, vyšťavia, rozčúlia. Najmä keď máte home office a práce možno viac ako v kancelárii.

Pred niekoľkými rokmi som spolupracovala s nadáciou, ktorá pomáhala týraným ženám. Každá z nich má svoj príbeh. Každá žena, zatvorená doma s tyranom, má svoj príbeh. No na rozdiel od žien, ktorým sme pomohli, tieto každý deň svoj príbeh reálne žijú. Zhoršený izoláciou a nemožnosťou uniknúť. Dá sa im pomôcť?

Tak, ako pandémia začala, tak aj skončí. Nevieme, s akými následkami. No to, čo  vieme, vieme už dávno. Že záleží iba na nás, na našich rozhodnutiach, na každodennom žití a bytí. A to je vždy iba také, akým si ho spravíme. Sami, s partnerom, s rodinou, priateľmi. Čo tak prijať toto obdobie ako dar? Čas pre seba, pre deti, rodinu, pre svojho partnera. Koľkokrát sme si všetci povedali: keby som mal viac času, tak by som…

Jedno je isté, budeme žiť aj PO. Čo spravíte počas prvých dní? Ja to viem celkom presne. Pôjdem za dcérou a vnučkou do zahraničia, s priateľmi sa stretnem pri veľkom stole, pripravím rodinnú oslavu. Budeme sa stretávať s klientmi bez rúšok a uvidíme úsmev. Stretneme sa so ženami v ženskom kruhu na sobotnom seminári a keď sa budeme lúčiť, objímeme sa. Nech sa deje v tom vonkajšom svete čokoľvek, uchovajme si svoju radosť a túžby.

Autorka článku: Eva Martinovičová, lektorka a koučka, https://www.edwell.sk/